Moje...

April 2011

Jbel Toubkal, جبل توبقال‎

(23.April, 2011)

Vsetko sa to zacalo predvecer otvorenia sezony zimneho plavania v Nemeckach, ked sme pripravovali salu na akciu, ked sa ma Gusto opytal, ci by som nesiel na Velku noc do Maroka na vystup na Jbel Toubkal. Jbel Toubkal je najvyssi vrch Maroka a zaroven najvyssi vrch severnej Afriky. Veci sa odvtedy poriadne pomenili, avsak to ze som tam nakoniec na Velku noc bol, sa naozaj udialo. Okrem vystupu ma tento kopec priviedol do kontaktu s kamaratom, s ktorym sme sa nevideli asi 12 rokov. Bule – nakoniec tiez vysiel na Toubkal, avsak o dva tyzdne skor ako ja a tak som nejake informacie o vystupe pozbieral aj od neho.

Gusto tam bol par dni predo mnou taktiez.

18.Aprila som pristal v Rabate a nasledujuce dva dni som stravil pracovne v jednej z nasich pobociek v Kenitre.

21. Aprila som skoro rano namiesto odletu domov, vyrazil s batohom na chrbte smerom na vlakovu stanicu v Kenitre. Bola este tma ale domaci posedavali na ulici a hladeli do tmy. Rozhodol som sa zobrat taxik a tak po dohode s taxikarom na 5MDH (Marocky Dirham), som nasadol, dozadu do maleho Fiata. Batoh som hodil na sedacku vedla mna. Na stanici som mu podal 20 MDH a on mi vydal 10, ked som sa zacal domahat svojich dalsich 5MHD, rozkrikoval sa a rozhadzoval rukami a cosi ukazoval na moj batoh...typicke marocke...akonahle zbadaju turistu, chcu na nom zarobit...

5:05 rano odchadzam vlakom smerom – Marrakes. Mam pred sebou 5 hodin cesty. Trochu som si pospal a kupil bagetu, kedze som este neranajkoval. Vystupil som na velkej stanici, obisiel miestnych „dohadzovacov” ponukajucich svoje sluzby od ubytovania, cez sprievodcov Marrakesom az po turistickych sprievodcov horami. Sadol do miestneho maleho „Petit taxi”, ktore mozu jazdit iba v meste, nie mimo neho. Bab Rab bolo miesto kam som sa potreboval dostat. Je to stanovisko taxikov, ktore jazdia mimo mesto smerom do hor k pohoriu Atlas a ja som sa potreboval dostat do horskej dedinky Imlil (1780mnm). Tato dedinka je prezyvana aj „Marocky Chamonix” pre svoju vychodiskovu polohu na rozne treky pohorim Atlas, respektive k chate Nelter (3207mnm) odkial su moznosti vyrazat na potulky Atlasom.

Po dojednavani sa s miestnym „samozvanym manazerom” taxikov som sadol do stareho 5 miestneho Mercedesu vedla vodica. V Maroku to totiz funguje tak, ze Grand taxi ako sa tieto taxiky volaju, maju svoju cenu. Aj mne najprv hovoril, ze je to 600MDH do Imlil. Potom 400MDH ale ked som stale krutil hlavou, ze je to vela, tak potom, ze za 200MDH ma zoberie ako pana sameho v taxiku. Aj tak je to mozne, avsak lacnejsi sposob je zdielat tento Grand taxi s dalsimi pasaziermi a zlozit sa na celu sumu po 30MDH. Samozrejme, znamena to ze taxi vyrazi az ked sa naplni.

Vzadu uz sedeli 3 pasaziery. Znamenalo to, ze este potrebujeme na dalsich dvoch pockat! Taxi totiz vyrazi az ked vezie 6 pasazierov (teda okrem vodica).

Dve domace panie, ktore sedeli vzadu mali vlasy ukryte pod satkou, oblecene v dlhych farebnych plastoch. Vedla nich sedel aziat, ktory tiez isiel do Imlil. Po chvili cakania, prisiel opat miestny „taxi manazer” – asi jediny v tom momente, kto tam hovoril anglicky a ponukol nam (mne a aziatovi) moznost doplatit dalsich 30MDH a taxi uz nebude cakat na dalsich dvoch pasazierov. Zobrali sme to a za 60MDH sme cestovali asi hodinu do hor. Aziat sediaci vzadu sa volal Kevin, dali sme sa do reci a kedze mal rovnake plany ako ja neskor sme postupovali spolu.

 Cervena zem a rovnako sfarbene kopce, nas obklopovali coraz viac. Uzkymi cestami, serpentinami sme sa dostali az do Imlil. Cesta smerom na Toubkal bola znacena, ale miestny „sediaci” domaci, nas stale usmernovali – to je to co ich bavi – „sediet, hladiet do blba, popijat presladeny matovy caj a pokrikovat po okoli”. Bolo 12:00 ked sme vyrazili. Salam, alebo Salam Aleikum som zamenil za nase Ahoj. Prudke strme stupanie, neskor kamenna planina a opat stupanie po cesticke posiatej okrem kamenov aj mnozstvom oslieho trusu. Mnozstvo znamena, ze bol vsade. Mulice znasali naklad ako aj turistov, ci uz smerom hore alebo dolu. Z dediny k chate je to 12km s prevysenim okolo 1400m. Dostali sme do oblakov, kde uz zacalo byt citelne chladnejsie a hore pri chate aj napriek peknemu slniecku sa drzal sneh. K chate sme sa dostali za cca 5 hodin. Po ceste sme si dali stavu vytlacenu z cerstvych pomarancov u miestnych predajcov, ktorych je ceste ku chate niekolko. Prekrocili sme asi 5-6 snehovych poli a dorazili. Toubkal refuge – tu sa nachadzaju dve chaty. Jedna starsia – postavena vyssie – bola postavena zaciatkom 20st francuzskou spolocnostou. Druha, novsia, bola postavena miestnym podnikatelom v 70-80 rokoch. My sme sa rozhodli zostat v povodnej chate, kedze vecera + noclah + ranajky = 200MDH, zatial co v novsej chate to bolo za 300MDH (kvalitu neviem porovnat). V chate sa nachadzaju 3 spolocenske miestnosti urcene na podavanie stravy, hore su asi 4 izby, v kazdej 16 posteli, matrace su dostupne, takze v pripade potreby spali aj na chodbe. Dolu boli toalety. Pitna voda bola taktiez dostupna = 12MDH (1,5l). Vzhladom na snehovu pokryvku sme si museli pozicat macky, ktore boli dostupne za 100MDH. Kamarat ich mal za 70MDH, avsak vsetky ceny tu podliehaju tvrdym zakonom trhu – ponuka vs dopyt. Trekerov tu bolo neurekom a macky sa rychlo minali, my sme si museli ist pozicat na vedlajsiu chatu. Vecer sme pokecali s ostatnymi trekermi a okolo 21:00 sme sa ulozili spat.

22.April – rano sme mali budicek o 5:00. Hygiena, ranajky, odlozit veci, nasadit macky a mozeme vyrazit. O 6:00 bola este tma, pomaly sme stupali strmym kopcom. Miestami boli vychodene serpentiny, miestami sme isli len podla intuicie, avsak nie je tu kde zabludit. Asi od polovice stupania sme zacali pocitovat narazy vetra, ktore boli coraz castejsie a silnejsie. Neskor sa premenili na stale fukajuci silny vetrisko, aky som zatial nezazil. Pod vrcholom asi 500m sa mi uvolnila macka na pravej nohe. Musel som dat dolu rukavice a znovu ju nasadit. Vietor mi okamzite ochladil ruky ale podarilo sa mi to celkom rychlo. Pod vrcholom boli useky, z ktorych bol sneh vyfukany a tak bolo treba postupovat po kamennom povrchu. Za chvilu som uvidel jednoduchu pyramidu postavenu na vrchole. Pomaly som sa k nej blizil a vychutnaval som si ten pocit, ktory ma zaplavoval. Obloha bola jasna a viditelnost dobra, avsak oblacnost na saharskej strane nam nedovolovala vidiet pieskove duny. Vystup hore nam trval asi 4 hodiny.

Vetrisko neprestajne fucal, ale ja som napriek tomu vytiahol fotak a spravil zopar zaberov. Zdrzali sme sa tam iba chvilu, asi 10 minut a vybrali sme sa dolu. Cestu som si vychutnaval a pomaly sam, som sa blizil k chate. Ked som dorazil na chatu, dal som si obed a asi hodinku, som sa vyhrieval na slniecku v zavetri. Potom som sa odobral na izbu a lahol som si, unaveny som zaspal.

Ked som sa asi za 3-4 hodiny zobudil, vonku padal sneh. V chate som debatoval s ludmi z roznych krajin, Irska, Anglicka, Francuzska, Spanielska. Po vecery som si opat lahol a spal az do rana.

23.April – Skoro rano vyrazali dalsie skupiny na vystupy na okolite zasnezene kopce. Zasnezena bola aj dolina, ktorou sme prisli. Boli to isce iba 2-3cm cerstveho snehu, ale dolina zrazu vyzerala inak.

Po ranajkach som sa zbalil a vyrazil dolu, smerom do dediny Imlil. Pomaly som si vychutnaval cestu a vyhlady na okolite stity. Cestou som stretal prvych trekerov a nosicov s mulami smerujucich ku chate. Inokedy mi zas do cesty prislo stado koz. Na obed som dorazil do dediny, dolu zacalo prsat. Nasiel som si ubytovanie, zasiel do miestnej restauracie na obed a trochu som sa tulal dedinou. Veceru som mal v dome spolu s noclahom. Vecer vonku zase prsalo a do izby sa mi tlacila neprijemna vlhka zima. Prikryl som hrubymi dekami a v teplucku spal az do rana.

24. April – Po vydatnych ranajkach som sa vybral na stanovisko grand taxi. Bolo este skoro na miestne pomery a tak som musel cakat, pokial sme sa nahladali do miestneho taxiku. Samozrejme, ze to bolo zase za asistencie miestneho „taxi manazera” a prehovarania aby sme kazdy cestovali osobitne v pohodli – za poriadnu cenu! Nakoniec sme sa naskladali, medzinarodna posadka do taxiku – 1 spanielsky par, asi 65 rocna anglicka pani, francuz a ja. Po hodine nervy drasajucej jazdy miestneho taxikara nas vysadil na grand taxi station v Marrakesi. Netusil som kde sa nachadzam a tak som len kracal s davom. Dav ma doviedol na zname namestie Djemaa El-Fna kde sa prave rozbiehal kazdodenny kolotoc, pokrikovania, ponukania, prehovarania a predaja miestnych vyrobkov. Nechybali „zaklinaci” hadov, ktori behali bosi medzi kobrami a vretenicami, ktore vyberali z drevennych krabic, co si zo sebou priniesli.

Po par hodinach ma to prestalo bavit a tak som si zobral Petit taxi na vlakovu stanicu. Kupil som si listok spat do Kenitry (135MDH) a sadol do vlaku, ktory sa dost naplnil. Cestou som sa rozpraval s francuzom, zijucim v Barcelone, ktory stravil v Maroku 9 dni a tiez bol na ceste na letisko.

Po 5-tich hodinach cesty som sa dostal do ciela, rychlo na veceru, dal som si vyborny kebab, sprcha na hotely a rano cesta na letisko.

Webová stránka bola vytvorená pomocou on-line webgenerátora WebĽahko.sk