Filipiny

Dolu najdete moj cestopis z potuliek po Filipinach. Tento dennik som si pisal pocas mojej cesty a kompletne som ho prepisal sem na stranku, bez akychkolvek uprav. Dovodom bolo aby som si uchoval, medzi riadkami zachytene emocie, ktore som prezival, ked som danu cast pisal. S odstupom casu by som viac veci zmenil a popisal inak, ale myslim si, ze takto je to spravne, autenticke a neskreslene.


Filipiny

Stručný cestopis z mojej cesty po niekolkých ostrovoch Filipín.

Filipiny. 1

Ocakavania. 2

17.12.2008 Abu Dhabi letisko. 2

18.12.2008 Prvy den. 2

19.12.2008 Cesta na sever – Banaue ryzove terasy. 3

20.12.2008 Batad – ryzove terasy. 4

21.12.2008 Baguio. 5

22.12.2008 100 Islands. 5

23.12.2009 Mt. Pinatubo. 6

24.12.2008 Manila. 6

25.12.2008 Mt Mayon. 7

26.12.2008. 7

27.12.2008 Dalsie ostrovy. 8

28.12.2008 Bohol – Cokoladove hory. 9

29.12.2008 Nuts-Huts. 9

30.12.2008 Cesta na ostrov Iloilo. 10

31.12.2008 Boracay. 10

1.1.2009. 11

2.1.2009 Ostrov Cuyo. 11

3.1.2009 Palawan. 12

4.1.2009 Underground River 12

5.1.2009 Krokodilia farma. 14

6.1.2009 Cesta domov. 14

Postrehy. 15

 

Filipiny          

Asi neviem presne preco, ale strasne ma laka cestovanie a s nim spojene vsetko suvisiace.Spoznavanie novych, inych sposobov zivota ako je ten u nas. Uz roky som o tom snival a tuzil, pozeral dokumenty, cital cestopisy…ale to nie je ono.

Mozno je to tym, ze som s rodicmi ako dieta navstivil Rumunsko, mozno tym ze som mal na zakladnej skole spoluziakov z Mongolska, mozno niecim inym….

Neskor, ked sa mi pracovne naskytlo niekolko prilezitosti na navstevu niekolkych krajin, tato tuzba vo mne iba rastla…

Medzi navstivenymi krajinami boli okrem europskych aj krajiny dalekeho vychodu – Japonsko, Filipiny. A tak som sa rozhodol, ze je na case prestat o tom iba rozmyslat, hovorit , snivat, studovat katalogy cestoviek….Ked mi to rodinna rada odsuhlasila, padlo rozhodnutie. Kedze termin bol cas Vianoc 2008, teda zima, pripadali do uvahy 3 destinacie juhovychodnej Azie – Vietnam, Thajsko (cez cestovku), alebo Filipiny so sprievodcom, ktoreho som si musel dopredu sam vybavit. Naplanovat cestu, potrebne veci, financie….Vybral som teda Filipiny. 3 a pol roka snivania, presne tolko casu ubehlo od vtedy, co som sa v tejto krajine zdrzal 3 dni (pracovna cesta). Za ten kratky cas ma vsak dokonale ocarila. 6 mesiacov som daval dokopy plan cesty, letenky, vybavu, informacie aj ockovania.

Vecer som sa rozlucil s detmi a manzelka ma bola odprevadit na letisko Schwechat do Viedne. Prvym prekvapenim bolo, ze ked som si odstal radu na check-in, dozvedel som sa ze mam business class letenku, co som nalezite ocenil – hlavne pohodlim, ktore som si mohol dopriat pocas dlheho letu.

Ocakavania

Dotyk s inou kulturou, pokus o pohlad na zivot z inej strany, s inymi prioritami. Vidiet krasy prirody ineho kuta sveta

 

 

 

17.12.2008 Abu Dhabi letisko

Z lietadla vyzeral tato krajina ako mesacna. Piesok, duny, kamene….Piesok bol popretkavany asfaltovymi cestami, ktore z vrchu vyzerali v dobrom stave, co asi umocnovalo dojem z perfektne rovnych ciest, ktore sa krizovali kruhovymi objazdami, co z vysky vyzeralo naozaj uhladne. Dlhe, rovne cesty. Niektore kruhove objazdy mali dve odbocky jednoducho vyvedene do piesku, alebo vlastne nikam. Symetricke tvary tu maju asi v krvi, pretoze ked sme sa dostali nad “sidlisko” ak to tak mozem nazvat – zase som si nachvilu pripadal ako v nejakom sci-fi, kedze vsetky pozemky boli rovnako velke, rovnake ploty, rovnaka architektura aj ked domy boli rozdielne. Samozrejme, ze cesty, ktore viedli medzi domami boli striktne rovne a krizovali ich zase v pravidelnych intervaloch dalsie cesty vytvarajuce dokonale pravidelnu siet.

Mali sme tu odinovu prestavku, pocas, ktorej sme museli opustit lietadlo.

Ked sme odlietali, bola uz tma a svetky cesty boli nahusto osvetlene oranzovymi (sodikovymi) vybojkami, zatial co objekty medzi cestami svietili na bielo – bolo to uzasne a vsetky geometricke tvary zase vynikali do tmavej noci.

 

 

 

18.12.2008 Prvy den

23:30 local time – V Taipei (Taiwan) transfer na letisku prebehol bez najmensich problemov aj ked som mal z toho starch, kedze cas na transfer bol 35 minut. Je to male letisko, ale taktiez treba povedat, ze organizacia je uplne ina ako inde vo svete, kde som to mal ja moznost vidiet. Mam tym na mysli zamestnancov letiska, ktori stali v asi 50m odstupoch a riadili ak bolo nieco treba.

Z lietadla som videl Pinatubo, aj jazero v kratery, jeho tyrkysova farba ziarila zdaleka. Problem zacal na letisku v Manile, kedze vsetkym cestujucim z Viedne neprisla batozina. Po vymene niekolkych SMS som sa konecne stretol s Bang-san a mojim sprievodcom, menom – Ruel.

Kedze nemam fixnu adresu a nechcel som komplikovat dodanie batoziny, co by ma mohlo stat dalsi den bez nej a este stale vo veciach, v ktorych som prisiel. Rozhodol som sa pockat v Manile. Motali sme sa autom cez mesto, co je pri tunajsej doprave ozajstny zazitok.

Dostali sme sa az k jazeru Taal lake, v strede ktoreho lezi najmensia filipinska sopka Taal volcano. Spravil som par fotiek a sli sme naspat. Po ceste sme zastavili a kostoval som tunajsie ovocie, ktore som nielenze nevedel pomenovat , ale ani jest. Po prvy krat som videl ananasove polia. Jedli sme ananas, jackfruit, nieco fialove zvonku a biele zvnutra. Potom sme nasli hotel zamenil som peniaze a konecne osprchoval. Chvilu som spal, ale hlavne nervozne cakal na batozinu. O 10:30pm dorazila a ja som si vazne vydychol. Slahol som si slivovicu a cakal na hodinu odchodu. O 2:00am sme mali vyrazit na sever ostrova Luzon, smerom k ryzovym terasam do Banaue.

 

 

 

19.12.2008 Cesta na sever – Banaue ryzove terasy

Noc bola velmi biedna. Ci uz preto, ze som spal zle este stale kvoli casovemu posunu ako aj preto, ze najprv niekto prisiel a skusal zvonku ci su moje dvere zamknute – vydesilo ma to. Ked som prisiel do hotela, zamienal som si  na recepcii 1000USD. Potom, ked som horko tazko po 2 hodinach prehadzovania zase zaspal, niekto prisiel a zazvonil u mna. Zobudilo ma to. Ponukal mi cez dvere pohladnice, tak som ani nereagoval, len co ma drzal v neistote v malej hotelovej izbe. Bolo 1:15am takze sa mi uz ani neoplatilo zaspat. Okolo 1:30 mi zase niekto buchal na dvere a povedal, ze uz prisli pre mna – poslal som ho prec, my sme boli dohovoreny na 2:00am. Po 10 minutach prisiel k izbe a Ruel. Vydychol som si. Nasadli sme do auta a spolu aj s Botok-om sme si to namierili smerom na Banaue. Cesta bola dlha a ubiehala pomaly, podarilo sa mi aj spat. Ako sme sa blizili k Banaue, stale sme stupali do hor. Cesta nam travala asi 9 hodin. Nasli sme restauraciu, kde sme sa najedli a Ruel si lahol do auta spat. Ja a Botok sme sa zacali tulat po meste, ci skor osade. Navstivili sme muzeum kmena Ifugao, co boli povodny obyvatelia tohto uzemia. Kmen, ktory tu zil a ktoreho clenovia vybudovali ryzove terasy. Chlapik co smrdel od cesnaku a zuby, ktore mu zostali boli aj tak hnile, nam spravil “akoze” prehliadku a zakazal fotit. Potom sme isli pomedzi domy a prechadzali sme sa naozaj zvlastnymi miestami. Boli to vlastne pozemky a domy tunajsich obyvatelov, co vsak vyzeralo rozne, len nie ako niecie domovy. Potom sme odchytili trojkolku a ten nas za 100 PHP vyviezol na vrch tohto mestecka, z ktoreho bolo vidiet krasne terasy. Ked sme sa vratili k autu, Ruel sa prave zobudil. Rozhodli sme sa, ze pojdeme pozriet terasy, ktore boli postavene povodnymi obyvatelmi. Vyrazili sme teda smerom na osadu Batad. Cesta bola velmi zla, isli sme pomaly, pretoze nas van nemal taky vysoky podvozok ako by sme potrebovali. Po asi hodine cesty sme v lese, cez ktory sme obchadzali velku dolinu, objavili dve chalupky, kde sme sa chceli spytat na cestu dalej. Takto sme sa zoznamili s Joe-­­om a jeho rodinou. Na veceru spravili opekanu sliepku, ja som este dojedol slaninu a klobasu a potom som kostoval co Joe-ho zena pripravila.

 

    

Nitau Hat

  Na dvore bola chatrc “Nitau Hat” v ktorej volakedy byvali Joe-viho rodicia. Chatrc na 4 nohach, vo vnutri ohnisko a plna dymu. Jeo teraz zije s rodinou v domceku z dosak, vedla povodnej chatrce, kedze tam uz by sa teraz nepomestili. Ja som naratal 4 deti. Raf – ktory nas neskor viedol na treku, jeho brat, sestra a male babo. Tak sme sa dohodli, ze ja budem spat v Nitau hat a Ruel s Botok-om prespia v aute. Pozametali podlahu, ja som si rozlozil karimatku, spacak a zalahol spat.

 

 

 

 

 

 

 

 

20.12.2008 Batad – ryzove terasy

Rano 3:20am ma zobudil Kohut, o 4:30am zas a potom az Raf, ktory mi prisiel podat rebrik a otvoril dvere na Nitau Hat. U Joe-iho sme zostali preto ze cesta dalej bola velmi zla a my by sme sa museli vratit naspat do Banaue, prenajat jeep a tak by sme sa dostali do Batad. Kedze Joe mal jeepney povedal, ze nas tam zavezie, a tak sme rano vyrazili. Cesta to bola strastiplna. Jeepney sa dralo cestou necestou. Sem tam sme museli zastat a Raf podhodil kamene aby sem mohli prejst alebo na rad prisli aj lopaty aby sme sa dostali cez niektore useky. Isli sme do dost do kopca. Ked sme sa tam konecne dostali, naskytol sa nam pohlad na dolinu a okolite kopce, avsak terasy boli este stale ukryte na druhej strane kopca. Asi hodinu sme isli dolu cez prales az sme sa dostli k vyhladu na povodne terasy – uzasny pohlad.

 

    

Ryzove terasy

Dielo, ktore je oznacovane ako 8. div sveta a clovek ho vytvoril v tychto neuveritelnych podmienkach. Samozrejme, ze tu existuju aj restauracie a penziony. Konecne som si dal ranajky – malawach – z chleboveho cesta pripraveny osuch, placka s kecupom a nakrajanou rajcinou. Zjedol som 1 a ½. Vydali sme sa dolu priamo k terasam. Je to uzasne dielo. Uprostred teras predava pani, co drzi male asi 2- rocne dieta, nealko napoje vratane Red-Bull. To deco ma v ruke videohru a trieska s nou o stol. Takto sme presli este cez dva kopce a dostali sme sa ku krasnemu vodopadu. Voda bola prijatelna a tak som sa okupal a opral veci co som mal na sebe. Potom sme sli naspat. Zvrchu zase dolu jeepney s Joe-om, ktory nas uz cakal. Este pred tym, sme si dali veceru – ryza pestovana v tychto miestach + zelenina a tuniak – ked som si to dochutil, bolo to dobre. Vecer sme s v aute rozpravali s Ruelom o peniazoch a tak namiesto planovanych 4500 PHP na den, ktore som este chcel stiahnut sme sa dostali na 10500 PHP (vratane auta), vyslo mi z toho, ze mam peniaze, tak do poli pobytu. Napisem Sylvike spravu a pojdem spat. Dnesny trek bol super.

 

 

 

 

 

 

 

21.12.2008 Baguio

Rano 4:00 ma zobudil Raf, bol cas ist. Narychlo som si umyl zuby a Ruel vycuval na cestu, co nebolo vobec jednoduche. Nasadli sme do auta, rozlucili s Joe-ovou rodinou a isli. Cakala nas minimalne hodina cesty po terene, ktory vobec nebol pre nas van vhodny. Isli sme pomaly, p oblate medzi ludmi, ktori bud sedeli  pred domami, alebo isli do kostola. Aj deti sa po tme hrali aj ked neviem ako. Ked sme sa dostali na normalnu cestu, lahol som si. Po ceste sme zastavili a dali sme si ranajky niekde na pumpe. Dali sme si nudle zaliate horucou vodou. Dalej sme isli az ku zig-zag road a uz som toho mal naozaj dost. Zatacky, brzda, plyn, hore, dolu, zaludok prestal posluchat – skusil som ho popravit hltom slivovice. Neviem ci pomohla slivovica, alebo kratka prestavka pri priehrade. O 12:00pm po 8. hodinach sme konecne dorazili do Baguio.

 

   

Mestecko v horach, 1500mnm, zname hlavne ako letne centrum, kvoli teplote, ktora tu cez leto nestupa tak vysoko ako v Manile odkial sem hlavne ludia chodia oddychovat. Je Nedela a aj dnes je tu kopa ludi. V parku kde sa clnkuju, jazdia na bicykli alebo sa hraju na trave, je tu plno. Potom sme isli hore na “Mine view”, z ktoreho je vyhlad na okolite hory. Potom sme isli spat do mesta a ubytovat sa. Osprchoval som sa, opral veci a s Botokom sme boli na jedno pivo. Cestou sa mi maly chlapec pokusil ukradnut fotak – nastastie som to zacitil a odohnal som ho. V bare sme si dali pivo isli spat. Cestou sme sa este zastavili v Mcdonalde a spat na hotel. Zajtra rano vyrazame hned po ranajkach na “100 islands”.

 

 

 

22.12.2008 100 Islands

Rano sme po ranajkach vyrazili a cesta isla celkom dobre. Slniecko svietilo, bolo pekne. Cestou sme sa zastavili na kokosove orechy, ktore tu predali hojne popri ceste. Bolo tam urcite viacej ako 0,5l + zjedol som 2 dalsie orechy. Do Alaminos sme dorazili okolo 11:00am. Zostal som sediet v aute pokial Ruel a Botok vybrali miesto kam pojdeme. Nasadli sme do uzkeho clan, max 4 osoby a “kapitan” nakopol diesel agregat a pomaly sme sa priblizovali k nasmu ostrovu. Ked sme dorazili ja s Ruelom sme zacali prehladavat zakutia a najkrajsie vyhliadky. Botok si isiel lahnut do clna a cakal spolu s “kapitan”. Zatial co hore bola, krasna vyhliadka, dolu nas cakalo priezracne a teple more – 29C.

 

   

100 Islands

Trochu som si zaplaval, na vedlajsi ostrov, potom sme isli skumat dalej. Po zarastenom chodniku sme sa dostali na zabudnutu plaz a tam sme sa chvilu motali, hladali musle. Jednu som si zobral na pamiatku. Potom sme isli na dalsi ostrov, kde sme si dali obed. Ryza s tuniakom a potom som chvilu snorchloval. Potom sme sa plavili dalej, obzerali jasky a dalsie ostrovy, ktore uz more v dostatocnej miere obmylo. Cestou naspat fukal vietor, ktory vytvaral vlny a tak plavba bola miestami adrenalinova. Vecer sme este isli do mesta, kde som sa ja s Botokom isli najest (Jo-lee-be) a zamenit peniaze. Ako sme isli k auto, zbadal som cez cestu halu, v ktorej hrali, volejbal, bedbinton stolny tennis. Zasli sme tam a pan v strednych rokoch sa spytal, ci chcem hrat. Jasne, ze som isiel, chvilu sme si iba pinkali a potom, sme si zahrali 2 sety. 11:1 a 11:2 som prehral aisli sme k autu. Ruel zatial zohnal mapy aby sme rano boli na mieste odkial sa vyraza na Pinatubo. Ked sme dorazili v noci do mesta Capaz a bol som “odliat” skoro som padol do kanala.

 

 

 

 

23.12.2009 Mt. Pinatubo

Uz bolo svetlo, ked som sa zobudil a postupne prichadzali turisti. Kazdy sa zapisal, zaplatil a sadol do jeepu. Vyrazili sme na cestu, ktora trvala hodinu. Isli sme “mesacnou krajinou”, na ktorej sa pomaly ale isto zacina zelenat prva trava. Viackrat sme prechadzali riecku, ktora vymlela koryto vo vrstve popola na zemi. Popol bol vsade vo velkych vrstvach. Po hodine sme dorazili na miesto kde sa odstavovali jeepy. Jebo Botok, nechal vodu v aute a to sme zistili asi az po 30 minutach treku. Ja som povedal, ze vodu z potoka pit nebudem a ze idem napsat. Potom sa otocil nas sprievodca, ze sa vrati pre vodu. My sme pomaly kracali hore.Udolie, kadial tiekla lava a valil sa pyroklasticky oblak sap red nami “hadilo” a pomaly ale isto zuzovalo. Pred samotnym kraterom sme uz hore kracali iba v koryte potoka. Potom sme sa dostali do kratera – bol obrovsky (2,5km). Pred nami sa vynorilo krasne tyrkysove jazero.

 

   

Jazero v kratery Mt Pinatubo

Po kratkej obchodzke som vyzliekol a okupal. Voda bola prijemne tepla – 25C. Potom sme isli na clne pozriet za utes, vytvoreny v kratery, ktory trcal do jazera. Tam vyvierali prudy horucej vody (v jazere) a ked som meral teplotu, bola 55C. Ked som sa dotkol piesku, na dne bol teply, ale ked som zaboril prsty opalil som sa. Potom sme isli napsat dolu. Zapraseny, po dlhej caste jeepom sme sa isli osprchovat. Potom obed a vyrazili sme do Manili. Prepchate ulice, vsade auta ludia. Dorazili sme k Bang-san, chvilu sme sa bavili o plane co bude dalej a potom som isiel spat.

 

 

 

 

 

 

 

 

24.12.2008 Manila

Rano som sa zobudil v izbe, v ktore byval Angelo, mala izbicka. Na ranajy Bang-san, pripravila udene a varene ryby s ryzou. Rano som sa rozpraval s muzom Bang a ten mi povedal, ze mam zostat na obed a Angelo pojde do Bicolu so mnou. V dome s malymi priestormi v ktorom, ziju Bang-san, jej muz, ktory prednasa na falulte kriminalistiky, ich syn Angelo, dcera Alex + 2 dalsi osoby, ktore som neidentifikoval, ale ten chlapec stale pomahal v kuchyni. Umyval riad, chystal suroviny na pripravu obeda. Teraz tam samozrejme bol aj Botok, Ruel a ja.  Botok byva so zenou a 7 rocnou dcerou v Lagune, blizko Tagaitaj. Po ranajkach som iba sedel, rozmysal ako dalej. Bavili sme sa o caste do Bicol + Mayon. Ruel zobral od pocestnych predavacov ananas a kokosovy orech. Na obed bol manzel Bang-san, kupit ustrice, musle. Toto + bravcove a ryby bolo na obed. Po obede sme sa vsetci zbalili a isli. Bang, Ruel a Alex isli niekam na vianocnu navstevu a cestou mna a Angela vysadili na autobusovej stanici. Autobus isiel o 30 minut. Isli sme na slepo a tak sme hned nasadli a cakali. Cez Manilu to bolo krute a pomale cestovanie. Po chvili sme zastavili a cakali na dalsich cestujucich.

 

 

 

25.12.2008 Mt Mayon

Do Legazpi sme prili rano o 5:00am. Cakal nas clovek z turistickeho office, kam sme sa isli zaregistrovat. Stretli sme sa s nasim sprievodcom, ktory isiel za zalohu nakupit potraviny a vodu na cestu (80USD). Teraz tu sedime v office a cakame, jednak na ranajky ako aj na obed, lebo az potom vyrazime na cestu. Vcera som mal cely den zvlastny pocit na chodidlach, ktore akoby som mal opuchnute, neviem co to bolo. Pravy malicek na nohe bol urcite opuchnuty. Ben – sprievodca nam doniesol ranajky, najedli sme sa a dohodli, ze na obed vyrazime. Do 12:00pm bolo este vela casu a tak sme si s Angelom este pospali po dlhej a namahavej caste. O 11:00am prisiel pre nas Ben a isli sme trojkolkou k miestu, z ktoreho vyrazame. Mimochodom, tam stoji aj Benov dom. Jednoduchy a nedokonceny, ako mi neskor spomenul potrebuje si zarobit peniaze, na to aby ho mohol dokoncit. Cestou viackrat spomenul aj Judzin – druhy sprievodca (nakmladsi na Mt. Mayon), tajfun, ktory sa prehnal touto oblastou. Bol v roku 2006 porast, palmy aj zivoty. Cestou na trojkolke nam vodic rozpraval, ze vtedy prisla o zivot jeho matka, zena a 3 deti. Celu cestu na ttrojkolke prsalo. Po chvili pri Benovom dome, sme vyrazili – uz zase neprsalo. Mt. Mayon bola stale zahalena v oblakoch. A to co sme videli bola siroka zakladna obrovskeho kuzelu (10km). Po chvili slapania roznym porastom Angelo zacal fucat a pomaly zaostavat. Ked zacalo prsat, dali sme si kratku prestavku. Pod sirokymi listami, ktore nas chranili pred dazdom. Ked prestalo prsat, po 5-tich minutach, pokracovali sme. Ked sa to s Angelom zopakovalo, Ben povedal, ze si musime dat obed. A tak z tasky vytiahol zabalenu ryzu s tuniakom. Zacalo a prestalo prsat este niekolko krat. Preto som kracal iba v tielku a nohaviciah pod kolena co rychlesie vyschli. Ja som stihal za Benom a tak sme isli popredu. Ako sme stupali, periody medzi dazdom a slnkom sa skracovali v prospech dazda, ktoreho intenzita tiez mala rastuci trend. Asi po 3-4 hodinach slapania, ci uz po travnatom poraste alebo dzunglou, ktora nas pohlcovala sme dosli do tabora c.1 (asi 1000mnm).

   

Stvrdnuta magma na Mt Mayon

Jednoducha kamenna chatrc zo strechou z listia v ktorej boli rozlozene 3 stany. 2x1 a 1x4 pre sprievodcov (1+3, ktori sa starali o jedlo). Prezliekol som sa do sucheho, povesal veci aby sa do rana uschli a cakali, kym bude hotova vecera. Spravili ju na filipinsky sposob, teda niekolko druhov masa, vela ryze a vsetko bolo chutne. Po veceri sme si lahli spat s nadejou, zeo blaky v ktorych sme boli ustupia, prestane prsat a my budeme moct rano pokracovat do druheho tabora. Pripadne ku krateru. V noci bolo relativne teplo, mal som rozopnuty spacak a na stane zapnutu iba sietku, Vcera bolo vidiet sviet Legazpi – mesto pod nami. Aj na nebi sme videli hviezdy.

 

 

 

 

26.12.2008

Nad ranom dost husto prsalo a tak sme nemohli pokracovat, kvoli smyklavym kamenom, po ktorych cesta viedla. Bola to vlastne vychladnuta a stvrdnuta lava pochadzajuca z erupcie z roku 1814, prvej na Mt. Mayon. Zo skupiny korejskych turistov, ktori nas vcera po caste predbehli (1 chalan + 3 baby) sa chlapec silou mocou chcel dostat dalej a tak presvedcil ich sprievodcu aby isli do druheho tabora. Vratli sa coskoro. Chlapcovi sa smyklo a zdrbal sa. Neviem co sa mu stalo, ale isiel po svojich. Ked co len na chvilu vyslo slnko, dufali sme ze budeme moct ist dalej, ale vzdy po chvili zacalo husto prsat. Kedze fukal aj vietor, vybrali sme sa, ked svietilo slnko, kusok nad tabor, kde vyviera mineralna voda a isli sme dalej cestou k druhemu taboru. Kamene boli miestami suche od slnka a vetra. Stupali sme proti prudu lavy, ktora si tadialto razila cestu pomedzi husty porast. Po chvili zacalo prsat a cim dalej sa to stupnovalo. Pomaly sme schadzali naspat dolu do tabora, Mt. Mayon san am ani len neukazala. V prvom tabore som odfotil Lady Mayon a tabulu 1st camp. Naobedovali sme sa a zbalili veci. Uz prsalo bez prestavok. Za husteho dazda sme aj schadzali dolu. Bol to zazitok, nieco ine ako som doteraz robil a zazil, ak ked som cerpal zo skusenosti ktore som doteraz nadobudol.

Az dolu, ked sme uz boli asi 2 hodiny pod mrakmi prestalo prsat. Pokial sme dorazili do Benovho domu, dast nas zastihol este niekolko krat. Zastavili sme sa pri Joelovom dome,kde pripravil pecene banany na 2 sposoby, len pecene a pecene v tenkej placke. Mal som v plane toto ochutnat od zaciatku, takze som nezavahal a dal som si – boli super. Trochu este teple ale super. Potom este dobehol s pripravenymi “sweet potato” tiez na 2 sposoby a tak som jedol este aj po ceste. Prisli sme do DTO (Department tourist office), osprchovali a isli s Beno do obchodneho centra kupit klobuk aky som videl u sprievodcu co bol s korejcami. Ben mi daroval tricko s Mt Mayon. Isli sme na autobus, lokalnym “vrbakom”sme sa podujali cestovat na uplny juh ostrova Luzon. Bolo to cez okres Sorsogon, trvalo to asi 4 hodiny. Ked sme isli a cez okna fukal vietor bolo celkom dobre, ale ked sme zastali, bolo mi z toho smradu blbo. Pokusal som sa spat. Sem-tam sa mi to podarilo. Ked sme dorazili, utekali sme si kupit listok na lod aby sme sa dostali na najblizsi ostrov Samar. Stihli sme to a ja som hned zalahol a znovu spal. Aj tak som citil, ze vlny su silne a lod naraza na ne, co malo dopad na pocity cestujucich. Angelo ako mi v pristave povedal, grcal 2 krat. Ked sme vystupili z lode bolo 1:00am v noci. V pristave nebol na moje pocudovanie ziaden jeepney ani trojkolka. Isli sme teda peso. O chvilu zacalo prsat a tak sme sa schovali pod strechu s jednou pani so synom a mladym chalanom. Po polhodine prisla trojkolka. Mezditym Angelo telefonoval s mamou a ta vybavila nejake ubytovanie v tomto meste + zastavka u stareho kamarata Angelovho otca. Od 2:00am sme dorazili do nejakeho hotela, 200 PHP za 2 ososby, lahli a o 6:00 vyrazali. Cely ten cas som sa citil biedne a zaludok sa mi krutil.

 

 

 

27.12.2008 Dalsie ostrovy

 Tak som este rano “kostoval” slivovicu. Ked sme cakali na trojkolku, grcal som ustami aj nosom, fuuj. Az na tu hnusnu chut v ustach sa mi ulavilo. Isli sme trojkolkou, jeepney a stretli sme sa s kamaratom Angelovho otca – byvaleho starostu tohto okresu. V dome nas privitali, pohostili, no ja som si dal iba cierny caj. Zaviezol nas na stanicu a odtial s prestupom do Tacloban-u. Cestou som skapinal, dal som si Hylak od zaludka, mal som este vacsiu kyselinu a stikavku. Po niekolkych hodinach cesty v autobuses me dorazili vecer do Tacloban-u. Posledna lod do Cebu uz odisla. Dalsia moznost bola ist autobusom do Ormal a rano do Cebu. Dal som si Endiaron, kedze Hylak nepomohol. Autobusy uz odisli. Skusili sme van. Boli to chrapuni, ale dorazili sme. Za hodinu odchadzala lod, zobrali sme kabinu a isli.

 

 

28.12.2008 Bohol – Cokoladove hory

Spali sme do 5:00am a pred 6:00, sme zakotvili v Cebu. Boli sme pozriet v meste – spina smog, stanky, deti spiace na kartonoch sap rave zobudzali. Kupil som Boco (kokosovy orech), vypil, zjedol a uz bolo konecne OK. Myslim, ze tie problemy som mal z bananov, pretoze boli este teple a ja som ich z chuti zjedol. Z Cebu sme cestovali dalej lodou “Supercat” 2 hodiny na Bohol do Tagbilaranu. Trvalo nam to 40 hodin, nez sme sa dostali z Legazpi do Tagbilaranu. Cestou som sa necitil bezpecne. Z Tagbilaranu do Loboc-u sme isli jeepney. Tam sme stretli Anitu, dala nam vizitku a hovorila o ubytovani pre “trekerov” – uvidime. Pokracovali sme autobusom k cokoladovym horam “Chockolate hills”, dorazili sme a vyslapali na jeden z kopcov s vyhliadkou a pozerali dookola.

 

   

Chocolate Hill

Bola to nadhera. Ked sme zisli dolu stretli sme 2 francuzsky cakajuce na autobus do Loboc-u. Vystupili sme s nimi a isli cez les a isli sme do Nuts-huts ubytovanie, co nam spominala Aneta z Belgicka. Isli sme po tme. Keby sme isli sami, tak asi po 10 metroch sa otocime. Vraveli, ze je to chatova osada pri rieke. Po 15minutach s lampasom v ruke sme sledovali popri ceste zaby, stonozku….dorazili sme. Rita a Chris to tu spravuju uz 10 rokov. Maju plno a tak sme museli ist do chatky spolocnej kde sprchy boli vedla. Bolo tu viacero hosti, Rita hovorila 35 – vsetko turisti. Dali sme sprchu, pranie, veceru a pivo. Rano som dohodol trek do jaskyne aspon taka ponuka bola na tabuli. V izbe boli 2 postele, zasuvka, svetlo a to je vsetko.

 

 

 

 

 

29.12.2008 Nuts-Huts

Rano som sa zobudil, zobral veci a siel do jedalne na ranajky, kde sme sa mali stretnut vsetci co ideme na “cavehiking”. Na ranajky som si dal musli s jogurtom – to je vec!!! Uz som to nejedol skoro 2 tyzdne. Zapil kokosovym mliekom a o chvilu prisiel sprievodca. Isli sme siedmi. Mlady par hovoriaci nemecky, aj ked baba bola filipinka, 2 spaniely, dalsi anglicky hovoriaci par a ja. Sprievodca nas previezol cez rieku po 2 a kracali sme dolu prudom popri rieke. Po chvili sme uz iba stupali. Sprievodca nam sem-tam ukazal pavukov co mali siete utkane popri caste. Isli sme bez prestavky asi 90 minut. Cez prales sme sa dostali k jaskyni. Sprievodca hovoril, ze cez vojnu sa tam skryvali japonci. Teraz tam ziju iba pavuky, skorpiony a netopiere. Ked sme vosli do vnutra vsade sa povalovali flase, inak to vyzeralo celkom dobre. Jaskyna bola priestranna, chodza nebola jednoducha, museli sme stale davat pozor kam slapeme a v zadnych odlahlesich castiach jaskyne bolo plno netopierov.

 

   

V jaskyni - ostrov Bohol

Druhou stranou sme vysli von a zacali pomaly schadzat dolu. Do Nuts-huts sme dorazili o 12:00pm. Sprcha, obed a isli sme s Angelom peso do mesta Loboc. Bolo to chodzou asi 30 minut. Nasli sme prvu internetovu kaviaren a tam sme zostali hladat sposob ako sa dostat na ostrov Palawan alebo Boracay. Vzhladom na vzdialenost a obdobie Silvestra, je to dost problematicke vsetko je uz obsadene. Vratili sme sa bez konkretneho vysledku. V Nuts-hust, sme mali zajednanu saunu a masaz. Sauna bola na moj vkus trochu studena, ale potil som sa. Masaz bola super, cele telo, a pri lytkach som myslel ze uz nevydrzim.

 

 

 

 

 

 

 

30.12.2008 Cesta na ostrov Iloilo

Rano sme trochiu dlhsie spali a na ranajky sme sa dostali az okolo 9:00am. Uz ked som iba lezal a rozmyslal ako dalej, dospel som k tomu, ze sa musime pohnut. Kedze z Tagbilaranu je len malo lodi, musime ist spat do Cebu. Po ranajkach sme sa zbalili a vyrazili. Hore cestou z Nuts-huts sme odchytili trojkolku. Chlapec nas za 350 PHP zobral az do Tagbilaranu. Pockali sme na rychlolod “Supercat” a o 2:00pm sme boli v Cebu. Tam sme si museli kupit listky na ostrov Iloilo a odtial je mozne dostat sa na ostrov Palawan. Lod isla vecer o 7:00pm. Nalodili sme sa 1 a ½ hodiny pred odchodom, hladni a tam ponukali iba rezancovu polievku. Nieco som zjedol a potom som si kupil krakery a tie som zjedol s pastekou Pali. Bola este dobra. V turistickej triede klima bezala na plne obratky. Naobliekal som sa a lahol spat.

 

 

31.12.2008 Boracay

Rano sme dorazili do Iloilo city, tu sme museli vybavit zaplatenie leteniek, z Palawan do Manily. Obehali sme asi 3-4 pobocky Cebu Pacific, az sme konecne nasli tu v ktorej nam mohli predat rezervovane letenky. Tie rezervovala Bang-san. Kedze do odchodu lode na Palawan sme mali okolo 30 hodin, rozhodli sme sa nastupit na autobus na opacnu stranu ostrova do mesta Caticlan. Odtial je to uz iba 10 minut na ostrov Boracay. Cesta trvala dlhsie ako sme cakali – 6 hodin. V “zasranom” klimatizovanom buse, bola tam strasna kosa, celu cestu dost lialo. V autobuse do Caticlanu, som sa skoro posral, neviem co sa deje, ale asi ta pasteka, nebola az tak dobra. Po dazdi sme sa dostali aj na Boracay.

 

   

Plaze na Boracay

Zobrali sme trojkolku na “triedu 2” pre middle class a zacali sme prechadzat podniky popri plazi v snahe najst ubytovanie. Tu to zilo uplne inym zivotom. Sami turista, bar, restauracia jedna za druhou, kracali sme po bielom mokrom piesku. Po chvili sme nasli ubytovanie – 1000 PHP pre dvoch. Velka priestranna izba bez klimy. S klimou bol za 1500 a 2000 PHP. Bol vecer 8:00pm ked sme dorazili na Boracay. O 9:00pm sme sa isli porechadzat po plazi pod palmami, dali sme si pizzu, pivo. Cakali sme na polnoc. Vsade kopu ludi, prechadzali sa z miesta na miesto, vsade hrala muzika, party v plnom prude. Uz pred polnocou zacal ohnostroj na viacerych miestach na plazi I na lodiach, vsade. Odbila polnoc, zazelali sme s Angelom Happy new year, poslal som sms a isli sme na hotel, o 0:30 som zalahol. Rano sa musim rozhodnut ako pokracovat, ci sa vratit do Iloilo city a odtail vecer vyrazit smerom na Palawan, alebo ist do Antique, odtial na ostrov Cuoy a tam chytit lod na Palawan. Stale nam chybaju nejake informacie, takze musime este nieco vypatrat.

 

 

 

 

1.1.2009

Rano som sa osprchoval, prave teraz je na Slovensku polnoc a oslavuju zaciatok roka 2009. Letenky Puerto Princessa – Manila 4400 PHP x 2. Rano som sa bol najprv sam apotom aj s Angelom prejst po plazi. Plaz bola biela a piesok jemny, voda od polnoci ustupila, takze plaz sa rozsirila. Spravili sme nejake foto a kedze zacalo prsat, isli sme naspat do hotela. Zobrali sme veci a vyrazili sme doCaticlanu. Najprv trojkolka, potom lod a boli sme na ostrove Iloilo za 20 minut. Tam sme zistili, ze z Antique nejde ziadna lod na Cuyo Island. A tak sme nasadli do autobusu do Iloilo city. Jeden z tych rozbitych, bez klimy, ale podstatne bolo, ze bol rychlejsi ako ten ktorym sme prisli. Za 5,5 hodiny sme dorazili po ceste sme dorazili. V strede ostrova sme vudeli zaplavy, to bola voda co vcera spadla na hory a teraz stekala dolu. Zobrali sme taxi aby sme sa co najskor dostali do pristavu spolocnosti Milagrosa,. Kupili listky, turisticka trieda, 2x 1150 PHP. Este sme mali cas a tak sme sa isli do mesta najest. Potom sme nastupili na lod, bola relativne mala, okolo 350 cestujucich kapacita, no rozhodne mensia ako ta ktorou sme isli z Cebu do Iloilo. To vsak nebolo vsetko. Boli tu omnoho horsie podmienky ako na hociktorej inej lodi ako sme doteraz isli. Mna este stale drzala sracka, takze som mal o problem navyse. Hajzel bol maly, tesny a spinavy. To bol problem prvy krat – v noci, ked sme spali fukal dost silny vietor a tak sme na lodi tejto velkosti citili kazdu vlnu, kazdy naraz, ktorych bolo vela. Toto bol problem ci uz na posteli alebo na hajzli. V takychto podmienkach to na hajzli (nemozem to nazvat inak), vyzeralo velakrat naozaj komicky. Je to ako keby som v polohe sediacej, bez podopierky, pretoze na ten nizky zachod bez dosky, som nemal odvahu si sadnut, pokusal vykonat potrebu a zaroven drzat hlavou dvere, pretoze sa nedali nijako zaistit a ruky som pouzival na udrzanie stabilnej polohy, pretoze som sa citil ako na hojdacke. Po lodi sa ani nedalo normalne chodit, bez toho aby som sa niecoho nedrzal. To ani neslo. Trochu som mal aj starch, kedze sme na sirom mori. Okrem toho tu bola klima v turistickej kajute, pustena taka by tu bolo ako v mraznicke. Velakrat som sa v noci budil co mi bola zima. Ta klima tu bola otrasna. Nastavena na 18C, teda neprestajne fukala studeny vzduch, pred ktorym sa v takej malej miestnosti nedalo nikam skryt. V ekonomickej triede nebola klima, neviem ako v noci, ci tam fukalo a spliechalo kedze plachty tu boli v zlom stave. Deluxe trieda, teda tretia paluba, tam fucalo strasne, plachty dotrhane a cestujuci uzimeni, neviem si predstavit aku noc mali oni. V eko triede este okrem ludi boli v krabiciach, kohuty, kurence a pes.

 

 

 

2.1.2009 Ostrov Cuyo

Okolo 11:00am sme zakotvili na ostrove Cuyo Island. Odchod mal byt o 3:00pm a tak sme sa isli prejst na ostrov. Je tu poriadne citit, ze je tu iny svet, viac izolovany, nikto nekrici, netrubi, ludia len v tichosti pozeraju na novych privandrovalcov. Boli sme na trhu, hlavnom na ostrove. Bol maly ale pokryval vsetko. Ovocie, zeleninu, maso, handry. Kupil som si kokosovy orech, ananasy boli vypredane a starsia pani nam porozpravala, ze tento ostrov je iny a turisti sem chodia iba kvoli surfovaniu aj to zacali len pred tromi rokmi. Aj ked sme sa prechadzali ulicami, boli tiche a predavaci alebo aj ostatni, ked neobsluhovali, lezali a driemali.

 

   

V pristave na ostrove Cuyo

Prechadzka po plazi, jemny piesok, akurat bordel a smrad. Potom sme isli spat na lod. O 3:00 nam povedali, ze pobrezna straz nedovolila opustit pristav kvoli pocasiu a prehodnotia to zajtra rano o 5:am. Cely cas tu fuka silny vietor, aj ked sme sa boli prejst, piesok fukal do nas a stipal vsade. Mal som plnu hlavu piesku. Kedze mame kopu casu, boli sme znovu na trhu a stretli sme tam jedneho Nemca s malym synom, ktory tu ma zenu a zije to uz 9 rokov. Celkom dobre sme si pokecali, potom dobehli aj jeho znamy anglicania, ktori tu (na Filipinach) ziju uz 25 rokov. Winsurfing – to je to co robia. Vraveli, ze zacali na Boracay, ale teraz uz je to tam o niecom inom, tak sa prestahovali na ostrov Cuyo. Nepodarilo sa mi zistit z coho vlastne ziju….S jednym chlapikom z Palawanu sme davali do kopy plan cesty a akcie na tomto ostrove. Nie je tu teraz zapnuta klima, takze je tu celkom fajn. Dufam, ze rano vyrazime.

 

 

 

 

 

 

3.1.2009 Palawan

Na lodi Milagrosa -  vyrazili sme okolo 6:00am. Od 5:00am tu pobehovali vsetci vratane pobreznej straze, nakoniec nam dovolili vyplavat. Plavba bola nekonecna, vlny boli striedavo, raz velke a silne inokedy sa dalo. V priebehu dna bezalo v telke niekolko stupidnych akcnych filmov po sebe az do vecera. Trochu som si pospal, trochu poprechadzal, vecer som sa zas ulozil spat. To vsetko s biednimi pocitmi na tele a viacnasobnymi “pobytmi” na zachode, pretoze ma stale dookola prehanalo a nedalo sa to nijako zastavit. Endiaron zabral iba na to aby nebolel zaludok, ale aj tak vsetko co som do seba dal, preslo cezo mna v priebehu max 10 minut. Skusal som samozrejme aj cesnak, co som mal zo sebou, avsak udrzat nieco v sebe sa mi aj tak nepodarilo. Do Puerto Princessa sme dorazili v noci o 1:30am. Bola to najdlhsia plavba aku sme poduajli a zaroven najdlhsia v mojom zivote. Trvala 16 + 20,5 hodiny + 19 hodin stravenych na ostrove Cuyo, alebo na lodi v pristave = 55,5 hodiny. Zobrali sme trojkolku a isli sme rovno do hotela, ktory Bang-san pre nas rezervovala.

 

 

4.1.2009 Underground River

Rano sme vstavali skoro, pred 6:00am, aby sme co najskor stihli nejaky bus do mesta Sabang, odkial sa vyraza k podzemnej rieka – “Underground River”. Asi o 6:45am sme uz boli na stanici a tam sme zistili, ze prvy bus uz vyrazil o 6:00am a dalsi ide o 9:00am. Isli sme si kupit ovocie na ranajky, kokosovy orech ananas a cakali sme na odchod autobusu. Este pocas cesty lodou som si dal 3 x Endiaron, kedze moja sracka neprestavala. Preto som chcel iba lahke ranajky. O 9:00am sa ludia zacali schadzat k autobusu a stale nosily veci, ktore chceli prepravit. Sadli sme si do autobusu, aby sme si obsadili miesto. Po chvili sa mi chcelo “odliat”, bus bol uz plny ludi,  ale myslel som, ze ved uz pojdeme, tak vydrzim. Avsak ked sme aj nadalej cakali a bolo uz 9:30am, jednoducho som vyskocil cez okno von a takisto som sa potom aj vratil. Okno, samozrejme nebolo zasklene, bola tam iba preglejka, ktora v pripade dazda sluzila ako kryt. Potom prislo par chlapov, roztlacili autobus na 2 x, potom sme este zasli na naftu, dofukali kolesa, vyfukali vzduchovy filter a konecne sme boli pripraveny opustit autobusovu stanicu. Bolo 9:50am a vsetci boli absolutne kludni. Krajina je tu ina, cistejsia a cesty v lepsom stave. Taktiez tu platia iste pravidla, co sa premavky tyka. Do mesta mozu iba osobne auta a trojkolky. Van, jeepney moze iba mimo mesta. Porast je tu divokejsi, vacsia dzungla, zelensia, hustejsia, viac bambusov. Asi po hodine sme zisli z asfaltovej cesty a pokracovali klasickou betonkou, ktora sa striedala s polnou cestou. Ako sme sa blizili k miestu urcenia, zastavky sa stupnovali a predlzovali (nastupy a vystupy). Zlozit zo strechy bandasky, vrecia ryze alebo male prasa vo vcreci, predsa chvilu trva. Cesta mala trvat 2 hodiny, my sme dorazili o 12:30pm, takze 3,5 hodiny. V Sabang som sa vysral (super, ze som vydrzal celu cestu) a zobrali sme maly cln s “kapitanom”, spolu s jednym francuzskym parom na prepravu k “Underground river”. Fukal vietor,more bolo zvlnene a spliechalo na nas.

   

Dorazili sme a museli sme cakat kvoli kope turistov co tu uz cakali. Okolo nas sa volne pohybovali varany, ktore merali asi tak 1,5m. Nic si z nas nerobili, asi uz boli zvyknute na neustaly pohyb turistov v tejto oblasti. Ked sme sa konecne dostali na rad, sadli sme na lodku a vyrazili. Rieka bola pokojna, hladina ako zrkadlo.

    

Underground River

Priestory vo vnutry jaskyne su obrovske, miestami ako tunnel pre dva pruhy aut, inde a vacsinou omnoho sirsie a vysoke. Najvyssi bod ma 62m a sirka dosahuje 80m. Plavili sme sa 1,5km dovnutra, celkovo ma jaskyna 8,3km, potom su uz priestory uzke. Ked sme sa vratili, naspat do Sabang sme isli peso chodnikom, ktory sa striedavo tiahne cez dzunglu alebo popri pobrezi. Jungle trek – ma celkom sklamal, kedze som cakal divocinu a nie (aj ked iba miestami) murovane schody, upravene chodniky, drevenne zabradlie. Okolie super, aj ked nie to co som cakal. Kedze uz bolo takmer 5:00pm, museli sme sa ponahlat, nechcel soma by nas co I len sero zastihlo v pralese. Dzungla vtedy zacina ozivat, vacsina predatorov lovi v noci. Oboloha bola zatiahnuta, takze svetla aj tak moc nebolo. Dorazili sme stastne, nahlasili prichod strazcom a pomaly popri plazi sme sa sli do Sabang. Cestou sme sa zastavili na “buco” (kokosovy orech) v miestnom penzioniku. Sedel som unaveny, hladny a slaby, pozeral na more ako ho buje vietor a vytvara vlny, ktore sa neunavne snazia dosiahnut dalej a dalej na piesocnom pobrezi. Kedze o tomto case uz spat do Puerto Princessa nesiel ziaden  dopravny prostriedok, museli sme zostat na noc. Nakoniec sme v tom penzione aj prespali. Vecer mi nebolo dobre a tak som zaspal rychlo.

 

 

 

 

5.1.2009 Krokodilia farma

Rano sme hned isli na bus o 7:00am, Vyrazili sme 7:20am, zase kym nalozili, bandasky, televizor, vrecia s ryzou…….potom este pozbierat zopar rodin po ceste a videl neuveritelne – teda kolko ludi sa moze zmestit do jedneho jeepney. O 10:15am, sme dorazili do Puerto Princessa, rychlo do hotela (Casalinda), nabit baterku aby sme mohli vyrazit dalej. Sprcha, zjedol som sendvic, citil som sa celkom dobre. V noci v Sabang, kde som spal jedninu noc pod sietkou, som si rano nasiel 3 stipance od komara na ruke. Palawan, je dost znamy okrem svojej divokej prirody aj pomerne hojnym vyskytom malaria, nemala by sa vsak vyskytovat v oblastiach, ktore sme navstivili.

 

   

Krokodilia farma

Rano som po niekolkych dnoch zase citil hlad. Zobrali sme trojkolku a vyrazili na krokodiliu farmu. Pobehali sme to, kupili zopar suvenirov a isli do “Butterfly garden” – motylej zahrady. Tam sme sa zdrzali iba kratko. Potom este na skok na vyhliadkove miesto. Tam som videl strasne vela odparkovanych trojkoliek, aut, motoriek, ale ludi som tam nevidel. Bolo mi to divne, tak som sa vypytoval. Vodic nasej trojkolky nas zaviedol na miesto, kusok od nasho miesta, a tam sa konali kohutie zapasy. Maly ring, vela ludi okolo, velky hluk. Samozrejme, ze v hre boli aj peniaze, ktore lietali od stavkujucich skrcene do malej guluocky cez cely ring. Spravil som kratke video zapasu a isli sme spat do hotela. Pobalili sme si veci, lebo zajtra rano odlietame do Manili a o par hodin ja odlietam prec, domov.

 

 

 

 

 

 

 

6.1.2009 Cesta domov

Rano sme vstavali skoro, chcel som este pred tym ako pojdeme na letisko zamenit poslednych 50 USD aby sme mohli zaplatit hotel + kupit posledne suveniry. V hoteli nam povedali, ze “money changer” otvori o 8:00am. Samozrejme, ze 8:20am, este otvorene nebolo. O 9:00am sme potrebovali byt na letisku. Vratili sme sa do hotela, dali do kopy peniaze s Angelom, aby sme zaplatili hotel a cestou na letisko sme zamenili USD. Nastastie nam to vydalo, takze nebol problem. Trojkolkou na letisko to bolo 5 minut. Na malom letisku sa tlacili vela ludi. Udaje o cestujucich si uradnik opisoval do pisanky z ID alebo s pasu. Za hodinu sme sa usadili v lietadle a vyrazili smerom na sever, do Manili. Skoda, ze sme nesedeli pri okne, bola dobra viditelnost na Palawan ako ja na drobne ostrovy v okoli -  bol to pekny pohlad. Pri Manile uz boli mraky. Na letisku nas uz cakal Botok s jeho zenou a dcerou. Prezliekol som sa do “cestovneho”, potom cesta asi 30-40 minut v hustej premavke po Manile a dorazili sme k terminalu odkial som mal odletiet. Este po caste som telefonoval s Bang-san a tak som si z davneho rozhovoru s Botokom dal dokopy, ze raz sa chystaju do Europy. Podakoval som sa, rozlucil na parkovisku s Botokom a Angelom a vosiel do haly terminalu cislo 1.

Musel som este asi 1,5 hodiny cakat, kym vobec zacal check-in. Botok priniesol na zabalenie vaku, spolu s trigovicou co som zabudol v Angelovej izbe v Manile. Vak som strcil do krabice a dal zabalit foliou aby sa neposkodil. Spravil som check-in, zjedol nejaky snedvic, kupil male jeepney a susene mango a nasadol do lietadla. Chcel som este spravit dve fotky z vtacej pespektivy  - “100 Islands” a “Mt. Pinatubo’. Avsak jednak kvoli mrakom ako aj neskorej hodine (odlet bol o 5:00pm), viditelnost bola taka slaba, ze sa ani fotak neoplatilo vytahovat. Za 1:45hod sme boli na Taiwane – Taipei. (hned soma j utekal na hajzel) Za hodinu letelo lietadlo do Viedne. Vedla mna nikto nesedel a tak som si lahol a na dvoch sedadlach pokusal spat. Tu som uz pocul aj slovencinu. Slovenski turisti sa vracali domov z exoticky stravenych vianocnych sviatkov. Neviem, kde presne boli ci na Taiwane, alebo vo Vietname (hadal som podla klobukov). Po 10 hodinach sme pristali v Abu Dhabi. Na hodinu som sa poprechadzal po letisku (samozrejme aj vysral). A zase napsat do lietadla. Stale bolo prim ne volne, nikto ku mne nepristupil a tak som si aj teraz pospal. Este napisem nieco na pohladnice a dufam, ze vo Viedni nebude ziaden problem.

Ci sa naplnili moje ocakavania – videl som kus krasnej prirody, inej ako u nas, pacilo sa mi to. Pokusil som sa porozumiet tomu, ci ludia v tomto kute sveta, ziju v chudobe lebo musia alebo im to jednoducho vyhovuje. Velmi vela urcuje podnebie, klima, kedze tam casto prsi, porast je husty, budovy osarpane, ludia zvyknuti na “nepohodlie” z toho vyplyvajuce. Povesane handry, vsade okolo jednoduchych domov – ale inak by tu nevyschli! Taktiez treba zdoraznit pocet ludi zijucich na 1km2, je to nieco ine ako u nas. Preto v niektorych pripadoch davy ludi, skupiny pokrikujucich vyzeraju desivo, ale tak to tu skratka je.

 

 

Postrehy

Doprava:

Jeepney minimalny poplatok 7,5 PHP. Kazdy jeepney ma urcenu svoju trasu po ktorej chodi neustale dokola a zbiera ludi. Podla toho kam idu, uric cenu. Su oznacene bud cislami alebo farbami. Zmesti sa do nich omnoho viac ludi ako by si ktokovek mohol mysliet. Zastavuju na poziadanie, ci uz nastup alebo vystup

 

Trojkolky – neuveritelne mnozstvo – treba vzdy na zaciatku cesty stanovit cenu, taktiez vodic zhana pasazierov pokrikovanim. Je schopny na “155” uviest velke mnozstvo pasazierov.

Bus – cim skor nastupis, tym mas vacsiu moznost vybrat si miesto. Plati sa pocas cesty, alebo na konci. Su tam busy bez okien, respective s drevennymi clonami, ale aj klimatizovane.

Lod – zalezi od spolocnosti, cim mensie, tym viac je citit vlny. Niektore boli ciste v pohode, ine spinave.

 

Zbieranie kokosov – Filipiny su najvacsim svetovym vyvozcom kokosovych orechov. Na dvore kazdeho domu je kokosova palma. Palmy rodia v priebehu celeho roka. Domorodci maju na palmach vysekane zarezy, kore im ulahcuju zber. Pri zbierani musi zberac, ktory je hore na palme vzdy kricat z hora, ze odsekava strapec orechov. Ak by zberacovi kricali zdola, kedy moze sekat, lahko by mohlo dojst k prepocutiu alebo zlemu porozumeniu, kedze vo vyske listy palmi suchocu vo vetre.

Pestovanie ananasov – ananasove polia su po celych Filipinach. Zber ananasov vsak nie je vobec jednoduchy. Listy krikov su velmi ostre a spicate. Konceky listov zostanu zabodnute v tele. Preto je nutne pri zbere pouzivat ochranny odev, ktory zabranuje poraneniam. Odev musi byt pevny, silny a preto je tazky a nepohodlny. Ananasove polia su taktiez vyhladavane malymi zivocichmi – mysami, cim pritahuju pozornost predatorov ziviacich sa prave takymto druhom potravi. Velmi casto sa preto na ananasovych poliach vyskytuju jedovate hady.

Celkom som precestoval asi 3650km.